Basketbalistka Daniela Číkošová ostane navždy zapísaná ako podstatný článok histórie dvoch najsilnejších klubov na Slovensku. V Ružomberku sa tešila zo šiestich titulov majsterky republiky, v Košiciach zo štyroch. Ďalšie už nepridá, bývalá reprezentantka uzavrela bezprostredne po skončení aktuálnej sezóny kariéru.

Tretí finálový zápas proti Ružomberku bol pre hráčky Dobrých anjelov Košice Katarínu Hrickovú a Danielu Číkošovú posledný nielen v sezóne, ale aj v kariére. Obe sa rozhodli ukončiť ju, predovšetkým zo zdravotných dôvodov. U Číkošovej to neprekvapilo, lebo jej patálie vážneho charakteru sa ťahali dlho. Na túto tému sme sa s ňou pozhovárali.

Kedy padlo definitívne rozhodnutie, že končíte?

"Už na začiatku sezóny som vedela, že bude moja posledná. Hrala som s tým vlastne už celý rok."

Nevŕtal vám potom počas ročníka v hlave ešte červík, či to predsa ešte neskúsiť prehodnotiť?

"Ja by som chcela hrať. Je mi ľúto, že musím tak skoro skončiť, ale jednoducho to nejde. Zdravie je prvoradé. Táto sezóna bola pre mňa psychicky dosť ťažká, lebo každý deň som sa musela vyrovnávať s bolesťami. Som rada, že som to dobojovala a ukončila sezónu titulom."

Vaše chronické problémy s chrbtom sú známe. Pred rokom a pol vás dokonca odvážala záchranka, keď ste priamo počas extraligového zápasu odpadli. Aj tento moment vás určite vystrašil...

"Myslela som si, že po operácii to bude lepšie a pôjde to dobrým smerom. Žiaľ, nie je to tak."

Ste teda vyrovnaná s tým, že profesionálny basketbal je pre vás už minulosť?

"Som, ale bezprostredne po zisku titulu a počas osláv ma to vzalo. Predsa len, je to emotívny okamih. Keď sa so mnou lúčili a odovzdávali mi kyticu, mala som slzy v očiach. Premohol ma smútok, že už musím končiť a nebudem už vnútri tohto kolektívu. Toto prostredie mi bude strašne chýbať."

S Košicami máte štyri tituly, ale predtým ste ich šesť pozbierali v Ružomberku. Vo vypätom ružombersko-košickom zápolení ste teda dlho stáli na opačnej strane, hoci ste rodená Košičanka. Aké to bolo?

"Veľa ľudí mi veru aj povedalo, že som zradkyňa, keď ako Košičanka hrám za Ružomberok. V Liptove som však basketbalovo povyrástla a považujem to za najdôležitejší moment. Aj vďaka Natálii Hejkovej som sa vypracovala na takú hráčku, akou som bola. Nezabúdam však ani na prínos Štefana Sviteka."

O košickej kabíne sa dlhodobo hovorí, že tvorí dobrú patriu. Potvrdzujete?

"Aj keď sa hráčky menili, jadro vždy ostalo. Stále sme držali spolu a to je v športe veľmi dôležité. Vtedy sa aj lepšie hrá."

Viete už, čomu sa teraz budete venovať?

"Čiastočne áno, ale ešte uvidíme. Zatiaľ nechcem prezrádzať, ale už som vlastne aj začala pracovať mimo basketbalu. Už by som sa chcela uberať iným smerom. Viem, že bude ťažké zaradiť sa do 'normálneho' života, ale teším sa na to, že príde niečo nové."

Čo keď vám začne basketbal chýbať?

"Na dievčatá sa budem chodiť pozerať, niekedy si pôjdem len tak pre zábavu aj zahrať. Chýbať mi to bude, lebo zo dňa na deň sa ťažko prestáva, ale taký je život."

Trénerská dráha vás neláka?

"Myslím si, že nemám povahu na trénerstvo. Možno maximálne pomáhať ako nejaká asistentka."

Marián Špacai

foto: Veronika Janušková