MARIÁN MATYÁŠ, bývalý úspešný basketbalový tréner, má dnes šesťdesiat rokov

Bol prvý a úspešný tréner ženskej basketbalovej reprezentácie po rozdelení Československa. Doviedol ich k bronzu na ME 1993 v Perugii, k 5. miestu na MS 1994 v Austrálii (Slovensko tam bolo najlepšie z Európy) a k 4. priečke na ME 1995 v Brne. Košičan Marián Matyáš, ktorý sa k reprezentácii vrátil aj v sezónach 2000 (na OH v Sydney asistent) a 2001 (ME vo Francúzsku) má dnes 60 rokov.

Najmä pre ľudí, čo nepracujú v basketbale, prezraďte, čo dnes robíte.

"Som šéftréner mládeže v Dannaxe Sport Košice, čo je priama súčasť majstrovského klubu Good Angels. V najbližšej sezóne povediem v súťaži ako prvý tréner juniorky a súčasne budem asistent Maroša Kováčika pri mladom tíme Dannaxu v extralige žien. Takisto pracujem aj v Centre olympijských nádejí, ktoré pôsobí na športovom gymnáziu na Triede SNP v Košiciach."

Ako vidíme, vrátite sa aj do extraligy žien. Po koľkých rokoch?

"Po šiestich, keďže ešte v roku 2005 som bol na lavičke Cassovie Košice."

Nemali ste ambície predstaviť sa v niektorom extraligovom tíme ako tréner už aj skôr?

"Ambície sú jedna vec, životná realita druhá. V určitom období som bol už rozladený z práce so ženami a vtedy sa naskytla možnosť vrhnúť sily do mládežníckeho basketbalu. Prijal som ju ako určitú výzvu v roku 2004. Neskôr, čo mnohí vedia, mi pribudli vážne rodinné problémy, takže som nad zmenou vôbec neuvažoval."

Dovoľte, aby sme prezradili, že v roku 2007 vám zomrel syn, o dva roky neskôr manželka. Už ste sa s tým nejako vyrovnali?

"Stále nie, hoci viem, že na tom sa nedá už nič zmeniť. Niekedy prežívam veľmi ťažké chvíle, keď si na to všetko spomeniem... Je to stále príliš čerstvé... Trúfam si povedať, že som si taký rodinný osud nezaslúžil. Nikdy som nikomu úmyselne neublížil. Bolo to príliš kruté obdobie, keďže niekoľko mesiacov predtým, ako skonala moja manželka, mi umrela aj mama."

Čo bolo príčinou odchodu vašich najbližších na večný odpočinok?

"Syn Marián mal zákernú chorobu. Mal iba 28, keď zomrel. Tak málo sme spolu prežili... Keď už bol dvadsiatnik a študoval na vysokej škole, myslel som si, že vďaka nemu budem mať aj vnúčatá. Manželka Darina, úspešná lekárka, sa z jeho odchodu vôbec nespamätala. Utrápila sa, zo žiaľu jej zlyhalo srdce."

Spomíname si, že Marián Matyáš, váš syn, bol určitý čas aj novinár. Mýlime sa?

"Publikoval, ale nebol priamo novinár. Skončil štúdium na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave, kde sa stal rýchlo prodekanom. Keď už vedel o svojej ťažkej chorobe, založil tam nadáciu, ktorá nesie jeho meno. Tá každoročne odmeňuje úspešných študentov. Chodím tam zaňho odovzdávať ocenenia."

Pomohol vám v tom čase niekto prekonávať krutý osud?

"S mnohým som sa musel popasovať sám... Ale napríklad Daniel Jendrichovský, môj šéf v klube, mi pridal robotu, aby som zabudol. Verte, pomohlo mi to držať sa nad vodou. Aby som sa z toho dostal. Priatelia teraz sú dobrí aspoň v tom, že mi tie obrovské životné straty nepripomínajú."

Obráťme list. Na ktoré basketbalové reprezentantky, ktoré ste viedli, najradšej spomínate?

"Po rozdelení Československa som dostal do rúk veľmi dobrú partiu hráčok, doslovných osobností. Ani nemôžem vymenovať všetky, ktoré by si to zaslúžili. Ale určite treba vyzdvihnúť Kuklovú-Chupíkovú, Kotočovú-Janoštinovú, Dobrovičovú, Rázgovú a Hudecovú. Mali prirodzenú autoritu, vedeli skĺbiť kolektív."

Ktoré boli vaše najväčšie klubové trénerské úspechy?

"ZŤS Košice, nástupcu VSS, som doviedol na druhé a tretie miesto v československej lige, čo v tom čase nebola maličkosť."

V 90. rokoch minulého storočia patril slovenský ženský basketbal do európskej špičky, teraz za ňou jasne zaostáva. V čom je podľa vás hlavná príčina?

"Zmena spoločenského systému výrazne ovplyvnila šport. K horšiemu. Nepokračovali sme v tréningových strediskách mládeže, ani v strediskách vrcholového športu, ktoré produkovali talenty, neskoršie úspešné hráčky. Voľakedy aj telocvikári mali zásluhu na výchove športovcov, čo dnes už takmer neexistuje. Žiaľ, poklesol záujem rodín o šport, mnohé riešia predovšetkým svoje existenčné problémy."

Nečaká nás teda ani náhodou ružová basketbalová budúcnosť?

"Nemôže nás čakať. Voľakedy sme robili výber talentov, teraz už len robíme nábor, aby niekto športoval. Mnohé deti vydržia týždeň či dva a prestanú chodiť, lebo ich pravidelný tréning vôbec neláka. Šanca by bola, ak by aspoň znova školy vedeli vzbudiť záujem o športovanie."

Presadia sa aspoň reprezentačné tímy?

"Potrvá dlhý čas, lebo treba veriť, že to bude, kým znova prídu medaily. Teraz to nie je reálne, lebo SBA je v zlej finančnej situácii. Bolo absurdné, že napríklad výber reprezentantiek do 16 rokov, kde som bol asistent Michala Porubčana, nemal zabezpečenú žiadnu prípravu na nedávne ME v Taliansku. To, čo sme napokon absolvovali, si zaplatili hráčky, ich rodičia, takisto my tréneri a prispel nám aj jeden sponzor. Takto SBA a jeho reprezentácie nesmú fungovať."

Pri vašom cennom životnom jubileu, ako sa zdá, ani veľmi nenachádzate dôvod na radosť a poriadne oslavy.

"Nuž, veľmi ani nie. Predovšetkým mi neskutočne chýbajú najbližší, ktorých som stratil. Ale viem, že je predsa len za mnou aspoň kusisko práce v basketbale."

VIZITKA MARIÁNA MATYÁŠA

NARODIL SA 8. 9. 1951 v Košiciach.

BASKETBAL HRAL vo VSS Košice, VŠT Košice, Interi Bratislava, RH Pardubice a Pokroku Krompachy v rokoch 1965 – 1983; bol juniorský reprezentant Československa a reprezentant Slovenska medzi dospelými.

TRÉNERSKÁ KARIÉRA: ZŤS Košice (1986 – 1992), ženská reprezentácia Slovenska (1993 – 1995 s ME 1993, MS 1994, ME 1995 a 2000 – 2001 ako asistent na OH a hlavný tréner na ME 2001), Slovan Bratislava (1995 – 1997), Cassovia Košice (1997 – 2001), Delta Košice (2001 – 2003), Cassovia Košice (2004/05).

NAPOSLEDY ako tréner v najvyššej súťaži: 14. mája 2005 v Poprade na lavičke Cassovie v zápase o extraligový bronz.

MÁ TITUL INŽINIER, na VŠT v Košiciach sa stal banským inžinierom, v tejto profesii pracoval v rokoch 1979 – 1984, potom sa stal profesionálom v basketbale.

JE VDOVEC, manželka Darina skonala v auguste 2009, syn Marián ako 28-ročný vo februári 2007.

TOMÁŠ GROSMANN