Život človeka má niekoľko momentov, ktoré jednoducho volajú po zamyslení. Medzi ne patrí aj životné jubileum, akým oslava 50. narodenín určite je. Práve dnes, teda 6. mája, tento míľnik dosiahol človek, ktorého inak ako Beny nazvú len tí, ktorí ho nepoznajú. Je len otázkou času a dobrej vôle jeho „priateľov“, ktorí raz určite nájdu a svetu ukážu pravý rodný list Ivana BENYHO Benninghausa.

Nech už v ňom bude uvedené čokoľvek, tak dátum 6. máj 1964 tam nebude môcť chýbať. A keďže aj dnes je 6. máj, ale píše sa rok 2014, tak touto elektronickou formou sa chceme postaviť do zástupu gratulantov. Okrem želaní všetkého najlepšieho však musíme aj oslávenca trochu potrápiť a preveriť jeho pamäť. Začneme však tým najčerstvejším a pýtame sa: Tak, čože je to päťdesiatka, milý Beny?

„Je to strašné číslo… (smiech) Ale som rád, že som sa ho dožil v relatívnom zdraví. Iste, je to priestor na istú bilanciu a tá moja je značne basketbalová, keďže väčšiu polovicu môjho života som prežil pod deravými košmi. A môžem bilancovať v pozitívnom duchu, pretože mal som to šťastie pracovať v klube, ktorý zvykol pohybovať v horných poschodiach ligových tabuliek a v ostatných jedenástich sezónach mu patrí trón v najvyššej ženskej súťaži.“

Poďme teda na tie spomienky a povedzme, ako došlo k spojeniu Ivana Benninghausa a basketbalu.

„Moje začiatky boli hráčske, no nikdy som v tomto smere neašpiroval na pozíciu prvoligového hráča. No basketbal ma vždy bavil, chcel som sa mu venovať a celkom prirodzene som si k nemu vždy hľadal cestu. Ako mladý chlapec som si potykal s rozhodcovskou píšťalkou. Učarovala mi pozícia zápasového arbitra, vždy som na „mužov v čiernom“ hľadel s obdivom a rešpektom, páčilo sa mi ich vystupovanie i oblečenie a imponovalo mi aj ich postavenie v rámci celej basketbalovej hierarchie.“

Ako na toto rozhodnutie synátora reagovali doma jeho rodičia?

„Našťastie, rodičia mali pre moju novú vášeň pochopenie a podporili moje rozhodnutie vydať sa na rozhodcovskú dráhu. Pískanie mi však vypĺňalo len víkendy, a aj to iba niektoré, no a tak som si hľadal ďalšie spôsoby intenzívneho basketbalového „vyžitia“. Ako stredoškolského študenta a pomocného rozhodcu ma funkcionári VSS Košice oslovili s ponukou, aby som z pozície asistenta trénera a vedúceho družstva v jednej osobe začal vypomáhať pri jednom z mládežníckych tímov. Otvorila sa mi tak príležitosť byť s basketbalom v denno-dennom kontakte a s nadšením som ju prijal.“

Po čase ste si však museli vybrať medzi trénerskou stoličkou a rozhodcovskou píšťalkou a putovali ste za postrannú čiaru.

„Dalo by sa povedať, že sa o to pričinil vtedajší systém výberu nových rozhodcov pre najvyššiu súťaž. Mal som informácie, že moje hodnotenia zo strany tých, ktorí mali k tomu čo povedať boli na moju osobu pozitívne. No jeden rok bol pri výbere uprednostnený pán Petr Sudek, neskôr Ladislav Janáč, po ňom aj Jaroslav Janáč a mne sa stále ušli len odkazy typu „Vydrž ešte rok“ alebo „Najbližšie ťa už nevynecháme“. Dodnes mi môj veľmi dobrý kamarát Vilo Koller vyčíta, že som ešte nejaký ten rok nepočkal a stal som sa „bafuňárom“, ako arbitri radi a často klubových funkcionárov titulujú.“

Na lavičke ste zotrvali dodnes, no posunuli ste sa od kraja a trénerský post ste uvoľnili.

„V roku 1992 som zo strany Telovýchovnej jednoty VSS Košice dostal ponuku zastávať post tajomníka basketbalového oddielu. Dá sa povedať, že to bol akýsi logický krok, pretože už predtým som mal na starosti viacero záležitostí, ktoré riešia dnešný manažéri a ani na trénovanie mi už veľa času neostávalo. Aj po nástupe do funkcie som niekoľkokrát pôsobil na pozícii asistenta trénera ženského tímu, ale plnil som úlohy akejsi spojky medzi družstvom a vedením klubu.“

Oľutovali ste niekedy rozhodnutie posadiť sa do funkcionárskeho kresla?

„Vo chvíľach, keď sa klubu finančne „nedýchalo“ ľahko a keď človek nevedel, ktorý problém má skôr riešiť, tak som občas premýšľal nad tým, o čo jednoduchší život by som mal ako rozhodca. Prišiel by som na zápas, odpískal by som ho a tým by sa moje povinnosti skončili. Ale dovolím si tvrdiť, že ako arbiter by som si ten basketbal nedokázal užiť tak naplno a nezažil by som s ním také nádherné veci, ako je napríklad majstrovský titul. Navyše, mal som tú česť pôsobiť aj pri reprezentačných výberoch, desať rokov som prežil so seniorským ženským národným družstvom a to sú chvíle, keď zastupujete celú krajinu. Takže, určite neľutujem, že som píšťalku zavesil na povestný klinec.“

Aké boli pred vyše dvadsiatimi rokmi hlavné úlohy Ivana Benninghausa?

„Mojou primárnou úlohou bolo najmä zabezpečovanie financií a starostlivosť o hráčky i členov realizačného tímu po, nazvime to, nebasketbalovej stránke. Pamätám si na situáciu, keď hráčkam, ktoré boli dovtedy zamestnankyne Východoslovenských strojárni vedenie spoločnosti zo dňa na deň ukončilo pracovné zmluvy. Basketbal síce hrať mohli aj naďalej, no odmenu za výkony, ktorá bola vtedy súčasťou ich mzdy vo VSS, by už nedostali. Družstvo sa tak razom dostalo do existenčnej krízy, ktorú bolo potrebné neodkladne riešiť. To boli situácie, ktoré sa vo vtedajšej spoločenskej klíme jednoducho stávali a na pohode nikomu nepridávali.“

Doba sa zmenila a z tajomníka oddielu sa stal manažér družstva. Ako veľmi sa zmenila pracovná náplň?

„Ten rozdiel je značný, čo však ostalo bola zodpovednosť. Navyše pribudlo niekoľko mimoriadne dôležitých a náročných úloh. Tak vo vzťahu k FIBA Europe, ako aj vo vzťahu k zahraničným hráčkam nášho klubu. Ten je pre ne často vôbec prvým zahraničným pôsobiskom v kariére a pre nás je každá z nich veľkou školou z legislatívy. Nezriedka musíme aj v prípade hráčok z rovnakej krajiny riešiť úplne odlišné úlohy a to nielen vo vzťahu ich povinností voči našim úradom, ale aj zvyklostí našej krajiny vo vzťahu k nim. Je to proces, ktorý sa neraz skončí aj niekoľko mesiacov po ich odchode z klubu, počas ktorých sa ešte uzatvárajú niektoré formálne náležitosti.“

Ivan Benninghaus je vďaka svojmu dlhoročnému pôsobeniu pri slovenských národných výberoch známy nielen košickým basketbalovým priaznivcom. Aká teda bola tá reprezentačná kariéra?

„Pri reprezentácii som začal pôsobiť až po 90. rokoch, keď situácia v spojení s národným tímom bola diametrálne odlišná než napríklad vlani, kedy som účinkovanie na tomto poli ukončil. Po vzniku samostatného Slovenska si realizačné tímy reprezentačných družstiev mohli vyberať zo širokého zástupu hráčok, ktoré chceli za Slovensko štartovať na medzinárodnom fóre. Pre mňa bolo vždy cťou pracovať s národným výberom, no na seniorskej úrovni som k tomu dostal až v období, keď už záujem o reprezentáciu zo strany basketbalistiek začal – a to z rôznych príčin – chladnúť. Postupom času to dospelo až do stavu, ktorý kulminoval pred rokom, keď sme už hráčky museli presviedčať, aby na úkor voľna prišli pomôcť družstvu, ktoré si víťazstvom v jednej z kvalifikačných skupín zabezpečilo účasť na majstrovstvách Európy.“

To sú okamihy, na ktoré nikto veľmi spomínať nechce. Ktoré momenty však aj dnes vyvolajú hrejivý pocit na duši?

„Keď hráte a vyhrávate s reprezentáciou, tak zastupujete celú krajinu a tá sa teší z vašich úspechov. Tých krásnych momentov na medzinárodnej úrovni bolo niekoľko, ako striebro z európskeho šampionátu hráčok do 18 rokov, ktorého hostiteľom bola v roku 1996 Žilina, či seniorské majstrovstvá Európy žien v roku 2009, kde Slovensko pod vedením Američanky Pokey Chatmanovej jediný trestný hod delil od boja o medaily a postupu na majstrovstvá sveta.“

Je spomedzi tých nádherných momentov tým s označením TOP?

„Môj najnezabudnuteľnej­ší a zároveň najkrajší basketbalový okamih sa však spája s Košicami a historicky prvým extraligovým titulom, ktorý sme získali v roku 2004. V meste sme vyvolali doslova basketbalový ošiaľ, fanúšikovia, ktorí do posledného miesta zaplnili našu domovskú halu, s nami po poslednom zápase sezóny spontánne a v absolútnej eufórii absolvovali pochod mestom a radosť všetkých nemala konca – kraja.“

Bude oslava životného jubilea o niečo intenzívnejšia, keďže prichádza poldruha týždňa po zisku 11. majstrovského titulu?

„Určite. Získať jedenásť majstrovských titulov v rade sa nepodarí hocikomu. Ono sa to síce ľahko povie, či napíše, ale je za tým jedenásť rokov každodennej práce, ktorá si vyžaduje celého človeka. Nikto z tímu, či už hráčskeho, realizačného alebo manažérskeho ju nemôže robiť len polovične, pretože v opačnom prípade sa tie výsledky nedostavia. Nám sa to podarilo, navyše sme dokázali vyrovnať rekord Ružomberka a dosiahnutí ktorého sme po zisku prvého titulu len tajne dúfali.“

Príde po vyrovnaní rekordu na rad jeho prekonanie?

„Ak áno, tak budem len veľmi rád, ale netrúfnem si to v tejto chvíli nahlas povedať. V basketbale, tak ako aj v športe, či živote ako takom, je hranica medzi víťazstvom a prehrou nesmierne tenká. Svoje vie o tom aj Ružomberok, ktorého sme statočne potrápili už v roku 2003, keď sa finálová séria skončila našou prehrou 2:3 na zápasy. No už vtedy sme v tej dobe ešte kraľujúcemu súperovi dali jasne najavo, že sa chystáme zaútočiť na extraligový trón.“

Ste je jedným z dvoch ľudí, ktorí so „žlto-modrými“ oslavovali všetkých jedenásť titulov. Čo je hlavným motivujúcim prvkom práce pre košický klub?

„Práca pre náš klub je nesmierne pohlcujúca. Vnímate všetky vzostupy aj pády, naplno sa tešíte z víťazstiev, no rovnako intenzívne smútite z prehier a po každom zápase, bez ohľadu na výsledok, ešte dlhé hodiny analyzujete chyby, ktoré sa vás možno na prvý pohľad netýkajú, ale pôsobia na tím a vy sa snažíte nájsť spôsob, ako sa im nabudúce vyhnúť. A práve to ma na celej práci baví najviac.“

Je ešte niečo, čo by Ivan Benninghaus chcel s košickými basketbalistka­mi zažiť?

„Vyhrať EuroLigu… (smiech). Súťaž však opäť mení herný systém, už len prebojovať sa do play-off bude náročnejšie, ako napríklad v predchádzajúcej sezóne. Takže mal by som si dať nejaký realistickejší cieľ. Mám taký: vyhrať vo francúzskom Bourges! Je mi ľúto, že sa mi nesplnil už počas predošlej sezóny. Málokto asi vie, že tento tím bol našim absolútne prvým euroligovým súperom ešte v roku 2004. Vtedy sme hrali doma, pred súbojom živá kapela zahrala hymny oboch krajín a my sme za to takmer dostali pokutu. Už dvakrát nám jeho hráčky prekazili postup medzi osem najlepších tímov súťaže a o porážku v boji o euroligový bronz už radšej vôbec nebudem spomínať. Aj preto je dosiahnutie víťazstva na palubovke tohto klubu mojim veľkým tajným basketbalovým snom­.“

Celý klub Good Angels Košice vyjadruje presvedčenie, že sa Benymu jeho sen raz a možno už vo veľmi blízkej budúcnosti splní. Predtým, než sa tak stane, mu k jeho veľkému sviatku praje všetko a výhradne len to najlepšie a verí, že mu slovenský, no najmä ten košický basketbal bude ešte aspoň ďalšiu „päťdesiatku“ robiť len a len radosť. Tak teda… ŽIVIÓ, BENY!!!