Domov sa vrátili o polnoci. Uťahané a bez víťazstva. Pritom vo francúzskom Mondeville ho mali na dosah. V stretnutí druhého kola E-skupiny Európskeho pohára FIBA prehrali Košičanky s Mondeville 79:86. Ešte 70 sekúnd pred koncom viedli o bod, v tretej štvrtine dokonca o trinásť. Záver stretnutia však patril ich súperovi. Aj o tom, prečo to bolo tak, sme sa porozprávali s trénerom Delty I.C.P. Vladimírom Karnayom.

S odstupom času - spravili by ste ako tréner v Mondeville niečo ináč?

- Možno by som ten time-out v tretej štvrtine vybral v inom čase. Ani vo sne mi nenapadlo, že v tretej štvrtine sa stane to, čo sa stalo. Domáce postavili zónu a my sme sa proti nej skúšali presadiť spoza trojkového oblúka s nulapercentnou úspešnosťou streľby. Darmo som hráčky nabádal k tomu, že to musia tlačiť dovnútra.

Báli sa podľa vás vnikať pod súperov kôš?

- Predovšetkým hrali veľmi netrpezlivo. Takto sa proti zónovej obrane nehrá. Hneď chceli zakončovať. Aj striedaním som sa snažil zastaviť domácu lavínu. Ale moje pokyny zostali nepochopené. Aj preto tá dvadsaťbodová šnúra domácich.

Zrejme vás ešte bude nejaký čas mátať...

- S každým košom sa dvetisíc divákov dvíhalo na nohy. To, čo pre nás znamená domáce prostredie, bolo teraz výhodou súpera. Hala burácala, v takej atmosfére sa potom môže stať, že hráčka, ktorá vôbec po prvý krát v zápase vystrelí, je schopná dať v rozhodujúcom okamihu trojku. Bolo to o psychike. Mal som dojem, že každá jedna z mojich hráčok by najradšej zaliezla pod palubovku.

Ukazuje sa, že proti súperom, ktorí majú pod košom výšavy, sa presadzujete - pri doskakovaní...

- Bez dvojmetrových pivotiek nemôžete byť družstvo európskeho formátu. V zápase s Benátkami doskočil súper o dvadsať lôpt viac ako my a teraz to bolo ako cez kopirák. Takéto zápasy sa často rozhodujú práve pod košom. Skrátka, musíte mať hráčku, ktorá je patrične vybavená výškovo aj váhovo.

Pivotky Delty Hiráková a Škvareková zaznamenali spolu 52 bodov, takže každopádne do počtu neboli...

- V útoku to bolo v poriadku, ale to sa netýka obranných činností. A nielen u dvoch spomínaných. Každá jedna si musí odstaviť svoju hráčku. Lenže my sme robili detinské chyby. Desať bodov sme dostali po nezmyselných veciach, ktoré sa jednoducho v takom zápase stať nemôžu. Rozum sa zastavoval nad tým, čo sme spravili, ako keby na kratučký okamih družstvo vyplo. No keď chcete uhrať výsledky aj vonku, musíte podať kompaktný výkon. Na druhej strane my sme na začiatku istej cesty. Kým sa prepracoval Ružomberok k úspechom, tiež mu to trvalo, hráčky mal pokope pár rokov. Vždy to chce svoj čas. Veď jedenásť hviezd ešte neznamená, že vo futbale zostavíte ideálnu jedenástku.

Minútu pred koncom bol stav 78:78. Čomu pripísať skutočnosť, že domáce sedem bodov a vy ani jeden?

- To bol už vabank. Nemohli sme hrať nič iné. Baby to chceli rozhodnúť trojkami. Nenašla sa ani jedna, ktorá by zobrala zodpovednosť na seba. Vletela pod koš a vypýtala si faul. Sme zvyknutí rozhodovať doma zápasy trojkami, tak sa snažili aj vonku.

Do akej miery bolo rušivým momentom privítanie Francúzov, ktorí vás nečakali s večerou a ubytovali v kempingu?

- Je to poučenie, že vždy musíte byť na všetko pripravení. Pre mňa to vlastne nebolo nič nové. Kto už pôsobil na západe vie, že nás stále berú po svojom, myslia si, že sme spadli z jahody. Človek by čakal, že Francúzsko je vyspelá krajina, že s problémami sa stretnete skôr vo východnej Európe, no opak je pravdou. Na západe skrátka skúšajú, čo si môžu dovoliť.

Po dvoch zápasoch máte na konte dve prehry. Dá sa ešte vôbec hovoriť o postupe?

- Matematiku nechajme tak. Benátky zdolali Kozačku Záporožie o 30 bodov. Zdá sa, že každý zápas je o inom. Najbližšie hráme na Ukrajine a náš tretí zápas ukáže, či sa postupová nádej celkom rozplynie alebo ožije. Ak by sme totiž dokázali vyhrať, ešte by bolo všetko otvorené.

Tomáš TÓTH