veolia-102022

Matyáš: Spomínam si, ako Kalistová ani nechcela nastúpiť na ihrisko

Autor: Marián Špacai

Vôbec prvým prenikavým úspechom slovenského kolektívneho športu po vzniku samostatného štátu bol bronz basketbalistiek na majstrovstvách Európy v roku 1993 v talianskej Perugii. Slovenská basketbalová asociácia pripravila na sobotu slávnostné stretnutie aktérov pri príležitosti 25. výročia od zisku historickej medaily.

Do Bratislavy sa už tešia nielen bývalé hráčky, ale aj Košičan Marián Matyáš, vôbec prvý kormidelník reprezentácie samostatného Slovenska.

Čo hovoríte na to, že sa takáto slávnostná pripomienka úspechu z roku 1993 vôbec organizuje?

„Je to veľmi príjemné. V prvom rade pre všetky hráčky, ktoré tento prvý veľký úspech dosiahli, že sa môžu stretnúť a zaspomínať si. Samozrejme, aj pre mňa. S niektorými som sa nestretol od ukončenia reprezentačnej éry, napríklad Burianovú som odvtedy nevidel.“

Uplynulo 25 rokov, spoznáte ich vôbec?

„Toho sa neobávam. Ja som síce trochu zostarol, ale ženy zostarnúť predsa nemôžu, im len pribudli roky…“

Iste aj vo vás ožívajú pekné spomienky…

„Určite sa premietajú, veď to bola prvá spoločná akcia, prvý veľký úspech. Najmä mi v hlave ožívajú spomienky na posledný zápas o medailu proti domácemu Taliansku. Na nádhernú prihrávku Kalistovej pod kôš na Hirákovú, ktorá úspešne zakončila a týmto košom sme získali bronz.“

Ten víťazný kôš padol sedem sekúnd pred koncom nervydrásajúceho duelu. Znamenal najtesnejšiu výhru 68:67.

„Pamätám si hlavne na ten moment, keď Marcela Kalistová už nechcela ani nastúpiť na ihrisko. Bola u nej taká reakcia, že až teraz idem hore, načo už na tridsať sekúnd… Vedel som však, že keď je ona patrične vyhecovaná, rovno poviem až ‚nasratá‘, niečo na ihrisku vyvedie. A tak aj bolo, jej prihrávka na Hirákovú bola skutočne perfektná.“

Keď Hiráková strieľala, nezastavilo sa vám na chvíľu srdce?

„Dostala sa úplne pod kôš, ale zakončenie mala na ľavú ruku, jej slabšiu. Našťastie, dala to a prepukla obrovská radosť.“

Bavíme sa o období, keď sa slovenská reprezentácia po rozdelení Československa iba tvorila. Iste bolo vzrušujúce byť súčasťou toho, keď niečo nové vzniká…

„Jednoznačne. Nielen na tomto prvom šampionáte, ale potom aj na MS v Sydney a ďalších ME v Brne. Spomínam na to veľmi rád, pretože sa vytvorila skvelá partia dievčat, ktoré spolu ťahali. Zišla sa veľmi silná generácia, veď aj piate miesto na MS, ako najlepší európsky celok, nemohlo prísť len tak. Až následné ME 1995 v Brne nevyšli. I keď, ja netvrdím, že nevyšli (Slovensko obsadilo 4. miesto – pozn. aut.). Nedosiahli sme síce na medailu, ale družstvo postihli aj zranenia a najmä bolo veľmi omladené.“

Škoda len, že dnes môže Slovensko na také hráčky ako Burianová, Kotočová, Kuklová, Hiráková a ďalšie už iba spomínať…

„Žiaľ, je to tak. Treba sa pozrieť, kam sa dostal šport, na ktoré miesto v hierarchii slovenskej spoločnosti. Odtiaľ všetko pramení. Bez kvalitných hráčok sa ani my tréneri nikam nepohneme. Nie je ochota pomôcť im vytvorením podmienok. Podľa môjho názoru všetko musí vychádzať už zo škôl. Takisto je potrebné zaplatiť ľudí, ktorí sa tomu venujú. Nedá sa chodiť do zamestnania, potom ísť večer na tréning a k tomu ešte víkendový program.“

Po dôsledky spomínaných javov netreba chodiť ďaleko. Stačí ostať v Košiciach a pozrieť sa, ako skončila značka Good Angels.

„Nie je to len o Good Angels, zoberme si košický šport celkovo. Z basketbalového kolotoča vypadli Good Angels i muži. Kde je kedysi špičková hádzaná? O futbale ani nehovoriac, v minulosti za Košice bojovali v elitnej československej súťaži o špicu dva tímy. Dnes po tom všetkom ostal len jeden štadión na Lokomotíve, nič viac.“

Myslíte si, že sa éra Good Angels v nejakej podobe ešte môže v budúcnosti vrátiť?

„Vrátiť sa môže všetko, v to musíme veriť. Či to už bude pod rovnakým vedením alebo príde niekto iný, kto na to dá peniaze. V prvom rade sa však musí postarať štát a aj mesto.“

Po práci pri ženských kolektívoch pôsobíte už dlhšiu dobu pri mládeži, ste trénerom v Young Angels Academy. Je ľahšie trénovať deti ako dospelé?

„Je to veľký rozdiel, nedá sa to takto porovnávať. Deťom odovzdávate vedomosti, niečo ich naučíte a hneď po roku, dvoch vidíte výsledky, ako napredujú. V špičkových ligových tímoch žien je to iné, tam hrajú rozhodujúcu úlohu financie. Vo väčšine prípadov totiž nečerpáte z výchovy hráčok, ale z ich nákupu. Keď trénujem mládež, viem sa povedzme o tri roky dočkať určitého výsledku, ktorý si môžem naplánovať. To u ženského tímu nedokážem, pretože dnes sa každý rok lepí iný káder.“

Na záver z iného súdka. Na košickom sídlisku Furča ste čerstvo zvečnený už aj na uličnom múre. V týchto dňoch už umelci dokončujú grafiti športovcov pochádzajúcich z tohto sídliska. Stenu skrášľuje napríklad aj futbalista Rado Zabavník, ale i vy…

„Starosta Andrejčák sa ma pýtal, či to môžu zrealizovať. Odvetil som, že áno, pokiaľ to nebude na mieste, kde budú na mňa pľuť a kopať mi do hlavy s loptami… Viem, v ktorej časti to je, o tú stenu futbal nehrajú, tak môže byť. Netajím sa, je to milé, padlo mi to dobre. Som totiž dlhoročný Furčan, bývam tam od roku 1978 a poznám ľudí, ktorí prišli na sídlisko hneď, keď sa postavilo.“

Budete na to miesto teraz chodievať častejšie na prechádzky?

„Ja chodievam na prechádzky málo. Bol som sa tam však tento týždeň pozrieť, lebo ma tam pán starosta zavolal. To bola taká telepatia, lebo práve dve minútky predtým som rozmýšľal nad tým, že z toho asi už nič nebude, keďže sa mi po prvotnom záujme starosta asi tri týždne neozval. A zrazu zazvonil telefón a na druhom konci bol on, kde mi všetko potvrdil a oznámil mi, že v najbližších dňoch by malo byť aj slávnostné otvorenie.“

 
 
Zápasy a výsledky
Kontakt

Good Angels Košice
Werferova 3
040 01 Košice
Slovensko
e-Mail: info(at)goodangelskosice.eu


Ochrana osobných údajov