Po dlhom čase nastúpilo pod naše koše družstvo, na ktorom priaznivec basketbalu pomaly nechal oči. Stalo sa tak zásluhou Delty I. C. P. Košice, ktorá sa postupom zo základnej skupiny Európskej ligy zaslúžila o to, že na Slovensko zavítal favorizovaný ruský tím Samara. Zbytočne hovoriť o tom, že tento kolektív je veľmi silný. Napokon, každý divák, čo zavítal v predvečer posledného februárového víkendu na odvetu do športovej haly pri Jazdiarni, rýchlo pochopil, že robiť si proti tomuto súperovi nádeje na akýkoľvek úspech je zbytočné, takže Košičankám ostávalo v ťažkom súboji jediné pokúsiť sa maximálnou snahou obstáť so cťou. Nakoniec, už po prvom zápase, ktorý vyhrala Samara rozdielom 56 bodov, bolo jasné, že nie je o čom diskutovať, lebo medzi týmito súpermi ide o výrazný výkonnostný rozdiel.

Z úst viacerých košických hráčok po domácom zápase odznelo, že obe stretnutia im dali veľa. Bezpochyby je to tak, pravda, za predpokladu, že si všetky lekcie zoberú k srdcu. Na druhej strane sa mi zdá, že nie je dobré, ak sa po odvete o tomto dueli píše len ako o ktoromkoľvek inom zápase, hoci to bol pre Košičanky bezkonkurenčne najpoučnejší súboj, ktorý takto treba hodnotiť z klubového aj celoslovenského pohľadu. Mnohí obdivovali podkošové hráčky Samary ani nie kvôli výške, ale obratnosti, ktorú uplatňovali pri obrannej činnosti i doskakovaní, vďaka čomu sa dokázali dostať k lopte rýchlejšie a častejšie dokonca aj v prípadoch, keď k nej boli bližšie nižšie basketbalistky Delty, čím mohli zakladať rýchle protiútoky, alebo postupné útočné akcie. Pamätám sa na roky, keď bývalý čs. reprezentant a majster Európy Ján Hluchý, ktorý hrával aj v Košiciach, začal u nás vari ako prvý v ženskom basketbale pracovať s vysokými hráčkami. Začiatkom šesťdesiatych rokov to bola veľká novinka. Dokonca mnohých novinárov dostala do takých úzkych, že mali problémy s ich odborným pomenovaním, takže na stránkach tlače sa objavovali nie pivotky, ale pivotmanky. Spomínam to len tak na okraj, nehovoriac, že Ing. Hluchý vedel svoje najvyššie hráčky na ihrisku dokonale využiť, napokon na Zvolenskej, Tomašovičovej, Zídkovej-Jajtnerovej a Lintnerovej-Dekanovej založil hru kolektívu, ktorý bol pre všetky súperky postrachom. Podobne sme to registrovali aj neskôr, keď sa Sparta opierala o Ptáčkovú, Peklovú, Doušovú, či KPS Brno o Davidovú, Kyjov a neskôr VSS Košice o Malotovú-Joškovú atď., jednoducho, vysoké hráčky, ktoré na rozdiel od súčasnosti bodovali hlavne pod košmi, boli kľúčovými postavami pri dosahovaná dobrých výsledkov. Poviete si, že dnes sú iné časy aj v basketbale. Áno sú, lebo na Slovensku podkošové hráčky neraz zrádzajú svoj post. Často strieľajú z trojbodovej vzdialenosti, a to aj vtedy, keď iná vysoká je tiež preč spod koša a v nevýhodnom postavení. Pri neúspešnom pokuse je to potom vítaná voda na mlyn súpera. Sledovali sme to v nie jednom zápase Európskej ligy, ale duel so Samarou bol z tohto pohľadu ešte viditeľnejší, najmä, ak ruský tím jasne dokumentoval, čo je poslaním vysokých hráčok, ktoré sa svojej koncepcie hry držali tak disciplinovane, že sa jej nevzdali ani vtedy, keď už vyhrávali vyše tridsaťbodovým rozdielom. Fanúšik snívajúci o dobrej hre si mohol vychutnať basketbalové hrozienka, ktoré Samara ponúkala z bohatej noše. Iste, že súperovi, ktorý má jedinečné podmienky, sa dýchalo ľahšie aj preto, že v domácej lige hrá takmer v každom kole ťažký zápas, zatiaľ čo u nás je to opak, lebo na vrcholnej scéne chýba konkurencia, ktorá sa prejavuje aj na samotných hráčskych lavičkách, a ešte viac v medzinárodných konfrontáciách. Naše celky pod domácimi košmi hrajú málo ťažkých zápasov, veď napríklad bratislavské Slovan a Lokomotíva, ktoré kedysi patrili k baštám čs. ženského basketbalu, by s terajšou výkonnosťou hrali iba v bývalej národnej lige. Ak sme ich už spomenuli, spolu so Spartou, VŠ Praha (predtým aj s Orbisom), brnianskymi družstvami a neskôr i s košickými VSS a Lokomotívou, či prešovskou Sláviou, mali sme pod našimi košmi vždy minimálne osem silných kolektívov, ktoré zdolať doma bolo umením. Pri takejto konkurencii sa snažil každý maximálne využiť svoju výškovú prevahu a práve tá bola pri lámaní chleba jazýčkom na váhach. Pochopiteľne, to všetko sa odzrkadlilo aj na hre reprezentačného družstva, ktoré sa málokedy vrátilo domov z ME bez medaily. Rovnako tak sa darilo aj klubovým celkom, pretože v našom basketbale vládlo kvôli dobrej konkurencii veľké súperenie, čo im pomáhalo k úspechom a lesku aj na európskej pohárovej scéne. Na jednej strane Košičania môžu byť radi, že Delta tvorí našu špičku, vďaka čomu sa na východe pri terajšej slabej I. lige predstavilo niekoľko výborných zahraničných družstiev, ale na druhej práve Európska liga, ktorá odkrýva domáce resty, je veľkou výzvou pre celé Slovensko. Treba si totiž povedať, kde robíme chyby, v čom musíme pridať, či neprišiel čas zmeniť štýl práce napríklad s mládežou. Či nezačíname príliš skoro so špecializáciou, lebo resty z abecedy všestrannosti nepriaznivo vplývajú na začínajúcu mlaď, na jej herný rast a tým aj na rozširovanie špičky a výkonnostný rast v zrelšom veku. Ozaj dobré, že Samara tu bola, lebo nielenže nám oživila staré krásne časy, ale čo je ešte dôležitejšie, kto môže lepšie a rukolapnejšie odkryť resty v našich radoch, ak nie ten, čo patrí do spoločnosti superšpičky. Lenže pohne to aspoň trochu s našimi stojatými vodami?