Po stretnutí, ktoré Košičanky vyhrali 85:70 sa jej dlhé minúty po lícach kotúľali slzy. Tie mali v očiach aj Ružomberčanky, ktoré smútili po prehratom boji, veď v extralige ostali opäť pod vrcholom. Slzy radosti vyhŕkli aj viacerým hráčkam Delty, tie neskrývali dojatie po zisku majstrovského titulu. Dirigentka košického tímu Slávka Frniaková však po piatom finálovom stretnutí neplakala len od šťastia. Nie každý vie, že žilinská rodáčka si v tomto roku užila svoje.

"Som veľmi rada, že sme vyhrali aspoň v tomto boji, lebo jeden, dôležitejší som v tejto sezóne prehrala. S mojím ockom sa mi nepodarilo úspešne zdolať chorobu, ktorá ho zniesla z tohto sveta. Bol to človek, ktorý sa so mnou tešil vždy z každého úspechu, teraz tu nie je. Mám z toho také zmiešané pocity. Odišiel 21. januára, sú tomu štyri mesiace. Neprejde pomaly minúta počas ktorej by som si na neho nespomenula. Možno aj preto je pre mňa tento deň trochu emotívnejší. Musím priznať, v tejto sezóne bol pre mňa basketbal na druhom mieste. V hierarchii hodnôt sú aj dôležitejšie veci. Z tejto medaily som sa chcela tešiť s ocinom, ale osud mi to nedoprial," zhlboka si povzdychla rozohrávačka úspešného obhajcu titulu. Ešte aj zlatú medailu preberala s vážnejšou tvárou.

Zatiaľ čo jej spoluhráčky výskali od radosti, skákali, Slávka sa tešila striedmejšie. Nie žeby nemala radosť, no tá sa vraj pretláčala so smútkom. "Možno sklamem veľa ľudí, našich fanúšikov, ale trochu ma srdiečko bolí. Preto sa neviem z titulu tešiť tak, ako by som mala. Ale som rada, že ostatné spoluhráčky si to vychutnávajú, lebo tieto dievčatá si to zaslúžili. Všetky do jednej, aj tie ktoré dostávali menej šancí. Hovorím to preto, že toto bol jeden skvelý tím a ja som šťastná, že som bola jeho súčasťou a prvenstvo v extralige sme obhájili. Zaslúžili sme si to."

Kto nepozná súkromné problémy Frniakovej, možno si až po prečítaní týchto riadkov uvedomil, aké ťažké je v nie ideálnom psychickom rozpoložení vydávať zo seba maximum. Rozohrávačke Delty sa však podarilo neťahať problémy na ihrisko, na ňom pôsobila odhodlaným dojmom. Bojovnosťou priam sršala, bola pre tím mimoriadne osožná. "Človek sa musí naučiť oddeliť osobný život od svojej práce, alebo by sa o tom aspoň mal snažiť. Lebo fanúšika nezaujíma s čím všetkým vy bojujete. A ja som sa snažila vyhecovať sa k maximálnym výkonom, tak aby ostatní nepostrehli, že ma niečo trápi a hlavne družstvo na to nedoplatilo. Dúfam, že sa mi to podarilo."

Aj posledné stretnutie odohrala bez čo len minútovej pauzy. Pritom sa hralo vo veľkom nasadení, tvrdo. Slávke však sily aspoň na prvý pohľad nechýbali. "Bol to veľmi ťažký zápas. V druhom polčase som už nevládala, ale ako by som mohla hodiť za hlavu celú sezónu. Možno mi ocko zhora dodával energiu, veď ani on by nebol rád, keby sme sklamali všetkých aj sami seba. Teraz na mňa môže byť pyšný." Nešlo všetko ako po masle. A v Ružomberku už vôbec nie, lebo dve stretnutia na palubovke súpera žlto-modrým nevyšli, ale doma hnané zaplnenou športovou halou sa dokázali blysnúť. "Ako povedala naša kapitánka Hanka Jendrichovská, toto družstvo hrá lepšie keď je pod psychickým tlakom. Možno práve ten spôsobuje to, že sa na zápas pripravujeme lepšie. Zvážime každý jeden krok. Počas celej sezóny sa ukazovalo, že ak musíme, tak zo seba vydolujeme viac."

Delťáčky zvládli aj okamihy, ktorým sa hovorí kritické. Hoci sa zdalo, že na chvíľu preberá iniciatívu súper, odhodlanie opäť naklonilo misky váh na ich stranu. "Povedali sme si, že aj keď sa nebude dariť budeme bojovať. Hádzali sme sa po loptách. Tam niekde začína úspech," naznačila tá, ktorá sa nezdráhala vrhnúť sa za loptou kedykoľvek, na košickej palubovke sa ocitla hádam pätnásťkrát. "No čo, finále je tvrdé, je to aj o fyzickom kontakte. Každá z nás vedela, že po sezóne bude dosť času nato, aby sme si fúkali boľačky, modriny. Podstatné je, že ten titul je doma."